História skleníka vám poskytne komplexné pochopenie skleníka!

Myšlienka pestovania rastlín v oblastiach kontrolovaných životným prostredím existuje už od rímskych čias. Rímsky cisár Tiberius jedol zeleninu podobnú uhorke každý deň. Rímsky záhradník sadil umelými metódami (podobne ako skleníkový systém), aby ho mohol používať na svoj stôl každý deň v roku. Uhorky sa pestujú na vozíkoch s kolieskami a každý deň sa vyhrievajú na slnku, potom sa v noci prenesú dovnútra, aby sa zohriali. Podľa nižšie uvedeného popisu sa uhorky skladujú pod rámami alebo v uhorkových domoch, glazované linoleom alebo selenitom (alias lapisspecularis) známym ako specularia. Plínius starší.

Prvý opis skleníkov je v kapitole o pestovaní zeleniny v zime v pojednaní o chove zvierat „Shanhe Yule“, ktoré napísal cisársky lekár z dynastie Joseon v 50. rokoch 14. storočia. Príspevok obsahuje podrobné pokyny na vybudovanie skleníka schopného pestovať zeleninu, kvitnúť a dozrievať ovocie v umelo vykurovanom prostredí pomocou tradičného kórejského podlahového vykurovania Ondol na udržanie tepla a vlhkosti; steny kukuričného klasu na udržanie tepla; a priesvitné naolejované okná hanji, ktoré umožňujú svetlu prenikať do rastu rastlín a poskytujú ochranu pred vonkajším prostredím. Táto kronika dynastie Joseon potvrdzuje, že stavba podobná skleníku- s Ondolom bola postavená v zime roku 1438, aby poskytovala teplo pomarančovníkom.

Koncept skleníkov sa objavil aj v Holandsku a Anglicku 17. storočia spolu s rastlinami. Niektoré z týchto skorých pokusov si vyžadovali veľa práce na zatvorenie v noci alebo na zimu. V týchto skorých skleníkoch boli vážne problémy s poskytovaním primeraného a vyváženého tepla. V roku 1681 bol v Chelsea Physical Garden postavený prvý „kachľový“ (vyhrievaný) skleník v Anglicku. Dnes je Holandsko domovom mnohých najväčších skleníkov na svete, z ktorých niektoré sú také veľké, že produkujú milióny zeleniny ročne.

Experimenty s dizajnom skleníkov pokračovali v Európe v 17. storočí, pretože technológia vyrábala lepšie sklo a zlepšovali sa stavebné techniky. Skleníky vo Versailles sú príkladom jeho rozsahu a sofistikovanosti. Je viac ako 150 metrov (490 stôp) dlhý, 13 metrov (43 stôp) široký a 14 metrov (46 stôp) vysoký.

V roku 1800 postavil francúzsky botanik Charles Lucien Bonaparte v holandskom Leidene prvý praktický moderný skleník na pestovanie liečivých tropických rastlín. Spočiatku len na majetkoch bohatých, rozvoj botaniky viedol k rozšíreniu skleníkov na univerzity. Francúzi nazvali svoje prvé skleníky oranžéria, pretože slúžili na ochranu pomarančovníkov pred mrazom. S obľubou ananásov ľudia budovali borovicové lesy alebo ananásové jamy.